… a tak som na neho vyskúšala terapiu úsmevom. Zlyhá???.. Bude si myslieť, že som nejaká psychopatka, ktorá sa len tak pre nič-zanič hneď zavčas rána usmieva na okoloidúce búrkové oblaky? Nevystrelí blesk v podobe oceľovej ruky a nepoznačí otlačkom moju rozžiarenú tvár?
Cesta do práce možno nie je príjemná pre mnohých z nás, ale ten muž, ktorého tak často stretávam hneď z rána sa mračil, akoby mu ublížil celý svet. Možno mu aj ublížil… Každý z nás bojuje svoju vlastnú bitku, o ktorej nezúčastnený nemá ani potuchy. Môžem sa na neho nenápadne pozrieť, ale jeho rany predo mnou zostanú dobre ukryté. Možno je ťažko chorý a život mu je už len na ťarchu… Možno má finančné problémy… možno zistil, že ho podvádza manželka, ale možno sa len celkom jednoducho zabudol usmievať. Tak často na to zabúdame. Akoby nám ani Boh nedal úsmev ako tú najmocnejšiu zbraň, ktorá topí ľady.
Prvý krát som sa na neho iba nesmelo pozrela a úsmev nechala len na oči. Aj tie vedia poslať milý signál a na začiatok to stačí. Nech si ozaj nepomyslí, že mi preskakuje… Mračno na mňa zagánilo, nevadí, ale aspoň ma zobralo na vedomie. Naozaj sú tu aj okoloidúci ľudia a nie len šedivá, zmáčaná cesta pod jeho veľkými topánkami. Na druhý deň som sa už jemne usmiala, lebo muž ma už z diaľky pozoroval. Je dosť možné, že po dlhej dobe nebol načisto zavalený len svojimi bezútešnými myšlienkami, ale všimol si aj okolie. Keby občas nadvihol zrak hore, uvidel by to čo ja. Nádherné, do ružova sfarbené oblaky, ktoré svojimi lúčmi poznačilo slnko… Možno by si všimol i ten veľkolepý hrad, okolo ktorého nepovšimnuto trielil do práce. Oči sa nám stretli a ja som sa usmiala ešte viac. Namrzená vráska, ktorú som tak často pozorovala medzi obočím zmizla, črty sa mu vyjasnili… no úsmev neprišiel…
Ten si nechal na ďalší deň. Usmiali sme sa na seba a on ma nezabudol aj slušne pozdraviť. Veď je muž a ja žena… Nuž a odvtedy sa búrkový oblak zmenil na usmiate slniečko. Je milé ako sa na mňa usmieva ešte 50 metrov predtým ako sa míňame. Myslím, že hneď máme navzájom krajší deň. A stačilo tak málo… Stačilo len chcieť.
Celá debata | RSS tejto debaty